Po polročnom brázdení Dunaja a ramien na mojej tmavozelenej laminátke som usúdil, že potrebujem kanoe trochu menšie a podstatne obratnejšie. Kto skúšal zatočiť so 17-stopovou Orlicou vie, o čom je reč.

Do oka mi padla 16‘ Emily z Minnesotty, replika modelu od amerického výrobcu E.M. White z roku 1920. Jej štíhly tvar a oblé dno napovedá, že bude rýchla a hojdavo stabilná a k tomu dostatočne vrtká, tak akurát na vodu okolo Bratislavy. Navyše má elegantne, no nie príliš zdvihnuté konce a kapacitu dostatočnú na 2-dňový splav pre dvoch, rovnako ako aj na sólo frajerinu v kanadskom štýle. Tajne dúfam, že ju unesiem sám a nebudem odkázaný na postávanie pred garážou a obťažovanie cudzích ľudí, aby mi pomohli naložiť loď na auto.

Stavba cédrového kanoe pozostáva zo stavby formy na kanoe a foriem na ohýbanie dreva, ohýbanie dreva, ohnutie rebier na forme, pobitie rebier pozdĺžnymi cédrovými latkami, sňatie trupu z formy, lakovanie, potiahnutie plátnom zvonka, impregnácie plátna, náteru farbou a dokončovacích prác (sedačky, vonkajšie bočnice a pod.)

Forma predstavuje drevenú konštrukciu v životnej veľkosti v tvare trupu, obráteného hore dnom. V mojom prípade ide o tzv. otvorenú formu, kde je tvar dosiahnutý pozdĺžnymi rebrami zo smrekových prútov, prichytených o 13 priečnych prepážok z preglejky. O formu sa stolárskymi svorkami uchytia 5 m dlhé vnútorné bočnice z jaseňa – zlepené z troch kusov – v pozícii, ktorá definuje horný obrys lode. Stavba formy nie je príliš náročná, no vyžaduje si pozornosť, pretože chyby skomplikujú stavbu a odrazia sa na tvare lode.

Kým mierny ohyb na koncoch jaseňových bočníc sa dá zvládnuť polievaním vriacou vodou a ohnutím na forme, ohyb koncových oblúkov je technologickou výzvou, kde srsť prvoohýbača vstáva dupkom. Jaseňové hranoly o dĺžke cca 150 cm a priemere 2×2 cm sa najprv pár dní máčajú vo vode a potom hodinku zohrievajú v parnej komore. Teória vraví, že keď sa lignín, vypĺňajúci priestor v celulózovej štruktúre dreva zohriatím nad 92 °C skvapalní, drevo sa dá ohýbať, kým zasa nevychladne. V praxi jaseň občas praskne a musíte to robiť nanovo, pričom vaše budovateľské ego prudko skontrahuje; po stavbe formy ste si mysleli, že ste skoro profík (nie). Zasa si preštudujete príslušné state v knižkách, aplikujete ďalšie technické finty a nevzdáte to, takže po týždni jaseňové oblúky snímete z formy na ohýbanie a nasadíte na formu trupu.

6 mm hrubé cédrové latky na rebrá je potrebné skrátiť, zrezať, zaobliť a vyhladiť. Profíci vraj na to majú nejakú hladičku, kde z druhej strany vypadávajú hotové rebrá ale vy s tým strávite aspoň dve popoludnia, bohaté na červený prach. Budúce rebrá nevážia temer nič a vy začnete pochybovať, že niečo tak krehké unesie vašu váhu. Po 3 dňoch máčania vo vode a polhodinke v parnej komore hnedočervené rebro priečne priložíte na formu, so zatajeným dychom ohnete do patričného oblúka a konce horúčkovito pribijete o jaseňovú bočnicu 17 mm bronzovými klinčekmi. Tu sa zíde pár pomocných rúk. Spočiatku vy aj pomocník zmätene pobehujete okolo formy, neobratne manipulujete s pariacimi sa rebrami až kým nechytíte ten správny rytmus. Ako najväčší čelindž sa ukáže manažment parnej komory, t.j. vedieť, ktoré z 8 prítomných rebier sa parilo koľko, aby ste omylom nevytiahli a ohýbali to, čo ste tam práve vložili. Seba aj Emily, teraz už podobnú kostre plesiosaura necháte 2 dni oddýchnuť, rebrá potom prácne zbrúsite do akej-takej roviny (červený prach) a natriete horúcou zmesou ľanovej fermeže a terpentínu. Všetko drevo na kanoe je buď olejované alebo lakované, vrátane na seba priliehajúcich plôch.

Planking, t.j. pozdĺžne pribíjanie 4 mm cédrovej obšívky o rebrá medenými klinčekmi je fáza fyzicky aj psychicky najviac vyčerpávajúca. Klince idú cez obšívku a rebro naskrz a clinchujú sa obuvníckym kladivkom o klampiarske železo, ktoré držíte končekmi prstov druhej ruky odspodu. Červený céder sa rád štiepi, preto treba dierky pre klince predvŕtať. Čo horšie, prvé planky treba na úvodnom pol metri skrútiť o temer 90 stupňov, kde ostrá prova prechádza do plochého dna. Aj oblý prechod na bokoch trupu kladie na drevo značné nároky, takže céder zaklínate vriacou vodou, teplovzdušnou pištoľou či cez plienku parnou žehličkou a tŕpnete, aby nezačal pozdĺžne praskať. Každý prekryv rebra s obšívkou vyžaduje 3-4 klince, pričom rebier je vyše 50 a plankov 16. Keď večer zavriete oči, vidíte čo? (áno). Po 12 dňoch vám to už ide celkom dobre – jednou rukou vŕtate aj pribíjate, druhou zručne podkladáte tvarovanú kovadlinku na správne miesto a v ústach držíte medené klinčeky do zásoby ako profík.

Ešte neviete, ale ťažšiu polovicu máte za sebou. Pozvete si pomocné ruky a prípadne pár divákov, odstránite dva tucty stolárskych svoriek a kanoe – ešte nehotový trup, ale už s typickou rebrovou štruktúrou – nadvihnete z formy, otočíte a uložíte na pripravené kozy. Hovorí sa, že staviteľ má v tej chvíli na tvári pripitomelý úsmev, asi ako čerstvý otecko, keď prvýkrát vidí svoje prvorodené (áno).

Nasledujúce dva týždne sa dokončuje trup. Na každom konci treba spojiť oblúky s bočnicami a vloženou trojuholníkovou palubkou, pribiť zvyšnú obšívku až po horný okraj a prečnievajúce planky o koncové oblúky. Loď treba obrátiť a kladivkom a nákovkou prebuchnúť každý z 3000+ klinčekov tak, aby medená hlavička nevytŕčala nad povrch dreva. Zvlášť tvrdohlavé hlavičky sú zbrúsené pilníkom. Na záver sa trup zvonka čo najviac vybrúsi šmirglovačkou, pretože každá nerovnosť sa na hotovom lesklom trupe zlomyseľne ukáže.

Konečné sexi krivky Emily získa po inštalácii trupových priečok. Ešte týždeň na výrobu a prišróbovanie vonkajších bočníc, zamontovať rúčky a kostry sedačiek a kanoe je zdanlivo hotové. Dlho okolo neho chodíte a spokojne pomrmlávate sami pre seba. Potom ho s ľútosťou čiastočne rozmontujete a zohrejete si pár litrov fermeže s terpentínom.

Ľanová fermež na drevo je oldschool, ale tradičný staviteľ na ňu nedá dopustiť; na intenzívnej vôni terpentínu je priam závislý! Teória je, že fermež vsiakne do dreva a vplyvom vzdušného kyslíka polymerizuje, čím povrch spevní a čiastočne chráni pred vlhkosťou. Navyše vystúpi farba a štruktúra dreva. Takto olejované drevo je dobre pripravené pre alkyduretánový lak. Sedem štvorcových metrov rebrovaného vnútra (ručne) prebrúsite šmirglom 120, vymetiete, povysávate a s rozostupmi 2 dní natriete 4 vrstvami lodného Chemolaku. Pred každým lakovaním tých 7 metrov prebrúsite, vymetiete, povysávate a vytriete vlhkou handrou. Rovnakým postupom naolejujete a nalakujete odmontované bočnice, rúčky, priečky a kostry sedačiek. Trup zvonka dostane 1 náter zmesou fermeže, laku a terpentínu. Loď teraz pripomína hudobný nástroj, kde červený céder hrá hlbokými tónmi od blond žltej po temne hnedočervenú.

Teraz nastal čas na ďalší krok, a to potiahnutie plátnom. Dá sa použiť aj syntetická letecká tkanina, niektorí dokonca drevo laminujú – to ako dať na čičmiansku dreveničku plastové okná – ale vy to chcete spraviť dobovo, aj za cenu, že to bude ťažšie a nepraktickejšie. Americké duck canvas #10 s gramážou 420 g/m2 vás stálo na doprave a cle viac než samotný materiál, preto si postup mnohokrát preštudujete. Plátno je okolo trupu pevne obtiahnuté a pribité len medenými klinčekmi. Keď sa po desaťročiach opotrebuje a potrhá, dá sa opäť vymeniť.

Prvá vec je plátno pozdĺžne napnúť na trup postavený na kozách hore bruchom pomocou napínacích popruhov. Myksľujete tou napínacou páčkou, až kým plátno nezuní ako bubon a potom ešte viac. Na mysli máte odstrašujúce prípady z internetu, kedy staviteľ plátno slabo napol a keď bolo natreté, spravili sa na ňom mrzké faldy. Keď už tou páčkou sotva pohnete a drevo dá zapraskaním najavo svoju nevôľu, začnete plátno pribíjať dvoma klinčekmi o každý koniec rebra smerom od stredu ku okrajom. Ľavačkou napínate plátno špeciálnymi kliešťami zakúpenými na tento jediný účel, pravačkou prikladáte a pribíjate klince, pričom ste neustále v takom bolestivom polodrepe. Keďže sa vám nechce 30x obchádzať loď, kotúľate sa popod trup ako nádejný Navy SEAL po pláži, pričom vám z úst trčia medené hlavičky klincov. Nakoniec nad oblúkmi nastrihnete prečnievajúce konce plátna a vzniknuté uši pribijete o oblúky provy a kormy tenkými bronzovými klinčekmi. Trup teraz pripomína brucho kosatky bielej. Plátno natriete prostriedkom proti hnilobe a necháte seba aj jeho 2 dni oddýchnuť.

Tradičný spôsob impregnácie bol napnuté plátno natrieť zmesou fermeže, riedidla, farby a uhličitanu olovnatého a počkať mesiac, kým tmel stvrdol. Olovo dávalo výslednej zmesi hutnosť a súčasne fungovalo ako fungicíd proti hnilobe. Dnes je olovo psancom a nahrádza ho kremičitý prášok. Keď poťažkáte 5 litrové maliarske vedro plné šedivej hmoty a pripočítate ho k jestvujúcej hmotnosti lode, je jasné, že vaše nádeje, ako sám budete nakladať a skladať kanoe zo strechy auta, boli predčasné.

Tmel sa do plátna vtiera 4-palcovým štetcom s napoly ostrihanými štetinami (kúpite a ostriháte úplne nový štetec) tak, aby bola zakrytá štruktúra plátna, ale súčasne na plátne nebola príliš hrubá vrstva. Zmes pripomína riedke sivé blato, kde fermež s riedidlom rýchlo vsiakne do plátna a hutnú časť treba dôkladne rozotrieť. Nakoniec príde odkukaná finta z knižiek: trup sa nechá hodinu-dve postáť a potom sa povrch uhladí holými dlaňami celkom do ligotava. Pretože čím je hladší povrch teraz, tým menej brúsenia budete mať o mesiac. Dno lode pripomína mokré brucho žraloka a vzduch je plný výparov farby, fermeže a riedidla C-6000, takže odídete a mesiac jej dáte pokoj.

Samozrejme že prídete na druhý deň a rýpete do tmelu nechtom, či už nezačal tvrdnúť (nie). Po 3 týždňoch nechet začne na povrchu škrípať ako na školskej tabuli, vo štvrtom sa zo vzduchu stratí zápach fermeže a v piatom týždni je trup tvrdý a vybrúsený tak nahladko, ako sa vám chcelo (nechcelo).

Keďže nechcete na záver nič pokaziť, kúpite si drahý štetec z tmavých štetín čínskeho prasaťa (vraj sú lepšie než svetlé štetiny). Alkyduretánovú farbu Epifanes v odtieni #30 Teal Green nariedite presne podľa knižiek o 12% a žraločie brucho zmení farbu na jasnozelený odtieň. Každý druhý deň ho zdrsníte šmirglom, utriete vlhkou handrou a náter zopakujete. Po štvrtom nátere je brucho uspokojivo lesklé. Teraz loď opatrne otočíte, orežete prečnievajúce plátno a nasadíte vonkajšie bočnice z nalakovanej čerešne, prichytené 50-timi mosadznými skrutkami. S fanfárami namontujete sedačky, ktoré ste medzičasom doma vyplietli umelým ratanom. Ešte našróbovať ochranné lišty na predný a zadný oblúk, krytky z mosadzného plechu na predný a zadný špic, vygravírovanú kópiu znaku výrobcu E.M. White Canoe Co. a zamaľovať kúštik trupu, pretože sa vám loď podarilo oškrieť ešte v dielni. Kanoe si po tritisíci krát odfotíte, ale tentoraz nešpekulujete, čo budete robiť ďalej; loď je hotová a o dva týždne, keď farba dostatočne dozrie, pozvete široké príbuzenstvo na prvé spustenie na vodu.

Emily na vode vyzerá skvelo a je tak akurát; vyžaduje si pevnú ruku a nie je celkom pre začiatočníka. Zato je svižne vrtká a najmä priťahuje závistlivé pohľady iných kanoistov. To všetko za cenu, že do kanoe poctivo nastupujete a vystupujete vo vode, aby ste neodreli dno, priebežne utierate nakvapkanú vodu špongiou a občas zatriete nejaký škrabanec. Pohľad cez elegantne zdvihnutý predok a ticho pomaly tečúcej vody viac než vyvažujú ten polrok v nekúrenej dielni. No a v duchu vás stále teší pochybné prvenstvo, že ste v širokom okolí jediný, čo sa na takúto vec dal a dotiahol ju až hen na Dunaj.

Text a foto Juraj Vanovčan